"Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v  sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi."

                                                                                                                                                                              Ľudovít Štúr

 

 

 

 

 

 

 

 

Milan Rastislav ŠTEFÁNIK

21. júla 1880 - 4. mája 1919

Keď sa ku koncu 19. storočia narodil v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika syn Milan, pôsobila Rakúsko-Uhorská ríša večným dojmom. Cisár z božej milosti František Jozef sa za hranicami naplno opieral o nového spojenca, rozpínavú technokratickú Nemeckú ríšu, doma zasa o rakúsko-maďarský armádno-byrokratický aparát. Vtedy nikto ani len netušil, že práve tu v malebnom myjavskom kraji v dedine Brezová pod Bradlom sa zrodil človek - jeden zo základných činiteľov, ktoré otrasú základmi a zničia Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Milan Rastislav pochádzal zo starej slovenskej vzdelaneckej rodiny s bohatou národnou tradíciou. Samuel Jurenka - jeho starý otec z matkinej strany bojoval v Slovenskom povstaní v r. 1848 ako kapitán dobrovoľníkov. Z tejto rodiny pochádzali aj dvaja známi slovenskí bojovníci bratia Šulekovci, popravení maďarskými honvédmi roku 1848. Jeden z nich Vilko Šulek tvárou tvár smrti na kus papiera na popravisku napísal oloveným gombíkom odkaz rodine, ktorý Štefánikovci s pietou opatrovali. Nečudo, že Milan v takomto prostredí, kde všetky chodníčky sú poznačené stopami Hurbanovcov - prvých bojovníkov za slovenskú národnú slobodu vyrástol na uvedomelého Slováka.

Keď otec Pavol Štefánik vyprevádzal svojich synov do maďarských stredných škôl povedal: „Viete, čo je váš otec a čo ste vy! Buďte v srdci vždy dobrí Slováci a nehanbite sa za materinskú reč. Profesorov proti sebe nepopudzujte. O kom sa dozviem, že sa hanbí za nás, nech sa viac neopováži prísť domov, lebo ho zastrelím ako psa". Štefánik bol nadaný a schopný žiak. Za mimoriadnu usilovnosť dostal štipendium 70 zlatých, dokonca niektorí profesori si ho tak obľubili, že ho v neďeľu pozývali na obed. Počas osláv Milénia (1896) sa dostal do konfliktu s maďarskými spolužiakmi, ktorý prehodili Milana cez zábradlie a vyhrážali sa, že ho zhodia, ak nezakričí na slávu Kossuthovi. Je prirodzené, že Štefánik sa nezľakol a jeho spolužiaci nakoniec hrozbu nenaplnili. Po strednej škole študuje Stavebné inžinierstvo. V Prahe sa odkláňa od doterajšieho národného konzervativizmu a postupne prechádza k tzv. realistickému prúdu podľa vtedajšieho českého národného hnutia. Tu niekde nastáva prelom Štefánikovej predstavy o budúcom povolaní a naplno sa začne venovať hvezdárstvu. Je pochopitelné, že v skostnatenom Rakúsko-uhorsku sa uplatniť nemôže a tak sa na udivenie priateľov a profesorov rozhodne prebiť tak ako mnoho iných Slovákov v cudzine. Jeho heslom bolo: "Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!" a naozaj mladý Slovák v priebehu niekoľkých rokov získa na poli astronómie mnohé úspechy a uznanie. Nič však neprišlo zo dňa na deň. V Paríži začínal s niekoľkými frankami v kapse, diplomom doktora filozofie a chabími znalosťami francúzštiny. No ako dosvedčil známy astronóm Flanmarion Štefánikovej trúfalosti, nadšeniu a odborným vedomostiam sa nedalo odolať. Flanmarion ho predstaví Janssenovi - zakladateľovi astrofyziky a ten Štefánika príjme do svojich služieb. Pracuje v Mendone, dokonca aj na Mont Blancu. V r. 1907 v ruskom Samarkande. Zdalo sa, že na vedeckom poli dobil Paríž. Astronomické pozorovanie robí aj v Alžírsku a na tropickom ostrove Tahiti.

O Slovenskú vec sa neprestáva zaujímať, udržiava kontakty s Vavrom Šrobárom, českými a slovenskými hlasistami. Vo vlastenectve hľadá progresívnosť a odkláňa sa od konzervativizmu. Pri návšteve Slovenska znovu pocíti krutú maďarizačnú politiku. Po incidente na ceste domov, kde musel strpieť nadávky maďarských poslancov na slovenskú stranu napíše do novín: "V Turkestave som bol medzi Kirkizmi a Tadžikmi v bezpečí, v Uhorsku s revolverom a palicou v rukách napadli ma na železnici blízko takého mesta ako je Prešporok členovia uhorského zákonodárstva". V r. 1913 zomiera otec Pavol Štefánik a Milan nad otcovým hrobom "predpovedá" bratovi Ladislavovi možný svetový konflikt. Už predtým získal francúzske štátne občianstvo a francúzska vláda využíva jeho kontakty v Južnej Amerike aj na diplomatické rokovania. V r. 1914 srbský vlastenec Gavrilo Princip zabije rakúského následníka trónu. Nemecko využije túto zámienku a napadá Francúzsko, Anglicko a spolu s Rakúsko-Uhorskom Ruskú ríšu. Prvá svetová vojna sa začala. Štefánik pochopí, že len porážka monarchie môže oslobodiť Slovanov spod jarma neslobody. Dobrovoľne sa hlási do armády ako vojak. Nastupuje napriek predchádzajúcim operáciám a chorobe do leteckej školy, využíva svoje odborné znalosti a zavádza vo Francúzskej armáde meteorologickú leteckú službu. Hneď zasiahol do bojov, neustále pod nemeckou guľometnou paľbou absolvoval desiatky stíhacích výzvedných letov. 1. 9. 1915 dostáva vojenské vyznamenanie, organizuje česko-slovenskú eskadrilu a na vlastnú žiadosť so slovami: "Ak mám padnúť nech som aspoň v slovanskej zemi pochovaný". Odchádza na pomoc slovanským bratom, to už ako letecký poručík, na srbský front. Ešte pred odchodom sa stretáva s gen. Fochom na ministrerstve vojny. V Srbsku sa pokúša organizovať česko-slovenských dobrovoľníkov. Bohužiaľ práve sa schyľovalo k poslednej veľkej bitke srbskej armády na legendárnom Kosovskom poli. Po nerovnom hrdinskom boji Srbi sú Nemeckou a Rakúsko-Uhorskou presilou 1915 rozdrvení. Neustále robí letecký prieskum, nanešťastie otvorí sa mu stará rana v žalúdku. Nemci sú za vrchom a len vďaka zázraku sa vyčerpanému Štefánikovi podarí uniknúť nepriateľovi. Francúzsky Atašé v Taliansku o ňom napíše: "Poručík Štefánik rodom Slovan, pozná dokonale Srbsko a srbský jazyk. Precestoval túto krajinu. Je pokojný, rozvážny a situáciu pozná veľmi dobre". Nečudo, že postupuje po vojenských hodnostiach, r. 1917 je major a podplukovník, r. 1918 brigádny generál.

Po príchode z frontu urobí výzvu k Slovanom v rakúsko-uhorskom vojsku: "Slovania! Česi, Slováci, Poliaci, Slovinci, Srbi, Chorváti. Vy, ktorí kráčate proti hraniciam Francúzskym, nezabúdajte, že nemecko-maďarská spupnosť vyvolala túto vojnu. Ničomník musí byť alebo slepým, alebo hluchým aby tvrdil opak. Dejiny neúprosne vydávajú slovo pravde!" Štefánik pochopil geopolitickú situáciu v Európe. Francúzsko malo záujem na výraznom oslabení Rakúsko-Uhorska, prečo by nemohlo mať záujem aj na jeho rozpade? Štefánik má diplomatické kontakty, prof. Masaryk a jeho súputnik E. Beneš zasa významné pozície doma v Čechách. Štefánik veril, že po brutálnej hungarizácií Slovenska sa Slováci môžu spamätať ako národ iba v novom spoločnom štáte. Vyvinie mimoriadnu diplomatickú aktivitu, stretáva sa s francúzskym predsedom vlády Briandom, zorganizuje stretnutie E. Beneša s francúzskymi politikmi. V roku 1915 vznikla Národna rada českých krajín, ktorá sa na Štefánikov zásah premenovala na Česko-slovenskú národnú radu. Začiatkom januára podniká cestu do cárského Ruska a o niekoľko mesiacov do USA. Tu sa snažil využiť zázemie zahraničných Čechov a Slovákov. V 1917 a 1918 je úsilie Česko-slovenskej národnej rady korunované úspechom. Dôjde k založeniu česko-slovenského vojska v Taliansku, Francúzsku a na Sibíri z bývalých vojnových zajatcov. Počas rokovaní v Tókiu je vymenovaný za ministra vojny. Vznik ČSR 11. 11. 1918 je skutočnosťou. 1. prezidentom sa stáva T. G. Masaryk, ministrom zahraničných vecí E. Beneš. Štefánik povie: "Teda Slováci a Česi sú konečne slobodní. Česi po 400 rokoch a Slováci po koľkých? Som spokojný sám so sebou. Mohol by som pokojne umrieť". Je prekvapujúce, že po tejto gigantickej práci sa mu od Masaryka a hlavne od Beneša nedostalo uznania. Beneš sa bál konkurenta a neochvejného obrancu Slovákov a presviedčal Masaryka aby Štefánika "odsunul" na post veľvyslanca, alebo iné úradnícke miesto. Koncom apríla 1919 T. G. Masaryka píše Benešovi. "Čo s ním ďalej - nevieme. Na Slovensko? Sotva, najlepší by bol Rím, ak je Paríž vylúčený." Dokonca v dôvernom liste Kramářovi označil Štefánika za "DRÁTENIČKA". Beneš sa ohľadne slovenskej otázky poháda so Štefánikom a píše Markovičovi: "So Štefánikom som mal konflikt. Je medzi nami koniec - myslím úplne. Zachovajte vec výlučne pre seba." Praha už s gen. Štefánikom nerátala. 4. mája 1919 je Bratislava slávnostne vyzdobená, ulicami defilujú uvítacie jednotky štefánikových spolubojovníkov a pri Vajnoroch je už pripravená pristávacia dráha. Gen. Štefánik sadá v slávnostnej uniforme s ligotajúcimi medajlami spolu s troma talianskými spoluletcami do trojmotorového bombardovacieho lietadla Caproni. Smer - Bratislava. Hrdina a gigant svojej doby Slovensko už živý neuvidel. Lietadlo sa tesne pred pristaním pri Vajnoroch zrútilo. Zostrelenie či tragédia letu sa nikdy spoľahlivo nevyriešila. Za smútku celého Slovenska so všetkými vojenskými poctami bol generál Milan Rastislav Štefánik pochovaný 11. mája 1919 vo svojom rodnom kraji na vrchu Bradlo.

Dušan Jurkovič tvorca Mohyly napísal: "Skalnatý výbežok dominujúci celému zapadoslovenskému kraju sama príroda predurčila za miesto vhodné pre mohylu hrdinu, ktorého sláva a veľkosť by sa tu spájala s velebou prírody vo večný mier, harmóniu a krásu a ktorý by sa stal symbolom strážcu ľudu a zeme, oslobodenej z tisícročnej poroby…"

 
 

 

 

Hrdina a bojovník za sväté práva slovenského národa - generál Milan Rastislav Štefánik 

 

 

 

autor fotiek: Tomáš Lacika

 Mohyla na Bradle - miesto posledného odpočinku Milana Rastislava Štefánika

 

 

Prehliadka príslušníkov československých légii v roku 1919, ktorých vytvoril a organizoval generál Milan Rastislav Štefánik

 

Milan Rastislav Štefánik ešte ako letecký dôstojník v prvých rokoch 1. svetovej vojny

 

  

 

Jedna zo stoviek jednotiek v Rusku z radov českých a slovenských dobrovoľníkov bojujúcich za oslobodenie od rakúsko-uhorskej tyranie

 

Jeden z obrnených vlakov v légiach

 

 

Štefánikovi legionári v Taliansku /išlo o prevažne slovenských dobrovoľníkov/

 

Vyhlásenia Mladej Matice: 

 

 

Vyhlásenie ku Kosovu 

Odbor mladých matičiarov sa nestotožňuje s vyhlásením „nezávislého“ štátu Kosovo. Týmto jednostranným a bezprecedentným aktom došlo k hrubému porušeniu Charty Organizácie spojených národov (OSN) ako aj rezolúcie bezpečnostnej rady OSN č. 1244, zo dňa 10. júna 1999, ktorá zaručovala teritoriálnu integritu Juhoslávie, ktorej nástupníckym štátom je Srbská republika.

Súčasne sa týmto krokom pošliapali základné ciele a princípy dohodnuté pri založení OSN a následne schválené v Charte OSN, ktorá jednoznačne odmieta „hrozbu silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi OSN,“ súčasne zakladá „spravodlivosť a úctu k záväzkom vyplývajúcim zo zmlúv a iných prameňov práva.“

Vyhlásenie a následne uznanie kosovského štátu zo strany iných štátov odporuje princípom prijatým na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci, Záverečným helsinským aktom v r. 1975 a zároveň prebieha bez schválenia Bezpečnostnou radou OSN. 

Mladé matičné hnutie vyjadruje znepokojenie nad týmto vývojom, ktorý môže mať z hľadiska európskeho a celosvetového vývoja negatívne následky.

Srbský národ mnohokrát v našich dejinách podal pomocnú ruku bratskému slovenskému národu a to predovšetkým počas pohnutej histórie 19. a 20. storočia.

Vyjadrujeme plnú solidaritu ťažko skúšaným obyvateľom Srbskej republiky a vyzývame predstaviteľov Slovenskej republiky ako aj predstaviteľov bratských slovanských národov na podporu medzinárodných práv Srbskej republiky a zároveň na širšiu medzinárodnú diskusiu k problému Kosova!

                                                                                                              Banská Bystrica 09.03.2008   výbor OMM

 

 

Protest proti extrémizmu iredentistických skupín!

Odbor mladých matičiarov ako mládežnícka organizácia Matice slovenskej vyjadruje hlboké znepokojenie a zároveň rozhorčenie nad zlovestným nárastom antislovenského národnostného extrémizmu, aký sme mohli zaznamenať v posledných dňoch, najmä na južnom  území Slovenskej republiky.
 
    Oživovanie politického anachronizmu, akým je idea „Veľkého Uhorska“ a šovinistických myšlienok nyílašovského hnutia, sú v hrubom rozpore so súčasným európskym demokratickým vývojom a môžu mať – v prípade, ak sa nepodniknú rozhodné kroky na ich zastavenie – tragické dôsledky tak pre Slovenskú republiku, ako aj pre celý stredoeurópsky priestor!
 
    Rozhodne protestujeme proti aktivitám maďarských extrémistických organizácií, ktoré sa už neobmedzujú iba na územie Maďarskej republiky, ale ich činnosť presiahla aj hranice Slovenskej republiky. Udalosti na slovenskom ligovom zápase DAC Dunajská Streda – Slovan Bratislava, pálenie slovenskej štátnej vlajky pred veľvyslanectvom SR v Budapešti, napadnutie slovenských novinárov a pochod maďarských extrémistov v uniformách nyílašovskej nacistickej organizácie „Šípových krížov" z obdobia druhej svetovej vojny v Kráľovskom Chlmci, považujeme za účelovú provokáciu s cieľom eskalovať napätie v slovensko-maďarských vzťahoch.

    Charakter týchto udalostí, ako aj ich plánovanie naznačujú, že nemusí ísť len o náhodne vzplanutie vášní malých skupín extrémistov.

    V plnom rozsahu podporujeme úsilie vlády Slovenskej republiky o vyriešenie danej situácie pri súčasnej obrane integrity a suverenity nášho štátu, v tomto smere preto vítame stretnutie predsedov vlád Slovenskej republiky a Maďarskej republiky z 15. novembra 2008 v meste Komárno.

                                                                                                                                                                OMM

 

                                                                                         Andrej HLINKA (1864 - 1938)

 

Andrej Hlinka patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského národa 20. storočia. Celou svojou osobnosťou sa oddal národnej práci, napriek politickému šikanovaniu neohrozene stál na čele národného boja za nezávislosť, patril medzi tých, ktorí neústupne a zatvrdilo bránili a viedli svoj ľud v časoch, keď len prihlásenie sa za príslušníka slovenského národa bolo dôvodom k permanentnému politickému prenasledovaniu.

 

Narodil sa 27. 9. 1864 v Černovej ako syn maloroľníka, na rieke Váh. V škole sa prejavoval ako živý a vnímavý žiak. Na príhovor pedagóga J. Holdoša bol zapísaný do Ružomberského gymnázia. Veľký vplyv na mladého Hlinku mal profesor Karol Krčméry - slovenský vzdelanec a národovec.

 

Neskôr študuje za farára a 19. júna 1889 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. V roku 1892 sa iba dvadsaťročný Hlinka stal farárom v Troch Sliačoch, bol to zároveň aj základný prelom v jeho živote. Okamžite sa púšťa do národnej činnosti, šíri národné povedomie, silou svojej osobnosti dáva príklad svojim spoluobčanom. Jeho fara sa stáva baštou politického a kultúrneho slovenského života širokého okolia. Začne prispievať do Ľudových novín, neskôr sa stane ich zodpovedným redaktorom. Získal záujem čitateľov a spozná možnosti, ktoré tlač dáva. Práve jeho príčinením prepadla vo voľbách maďarónska strana a boli zvolení občania národného zmýšľania. Určité obdobie podporoval Zichyho Ľudovú stranu, ktorá sľúbila podporu nemaďarským národom. Ukázalo sa však, že bolo jedno či ide o maďarských ľudákov alebo liberálov (.. a neskôr maďarských komunistov, či demokratov). V skutočnosti sa ani jedna maďarská strana nevzdala brutálnej hungarizácie a veľkomaďarskej šovinistickej myšlienky. Hlinka povedal : "Až 10 rokov trvalo panstvo Ľudovej strany a čo sme skúsili? Strana táto nikdy sa nezastávala slovenského ľudu, opľula slovenských vodcov, žaláruje slovenských kňazov a úradov ich zbavuje. To je odmena slovenskému národu!"

Roku 1905 došlo k založeniu Slovenskej ľudovej strany a dôsledným národným, kresťanským a demokratickým programom. Hlinka sa aktivizuje a v hospodárskom živote je jeden z iniciátorov vzniku Ľudovej banky. Pochopí, že národná obroda kráča ruka v ruke s hospodárskym povznesením domáceho slovenského kapitálu. Hlinka úzko spolupracuje s Milanom Hodžom, predstaviteľom hlasistického prúdu. Popularita mladého farára prudko rastie, v roku 1905 bol zvolený za ružomberského farára, čo bolo významné postavenie v tomto kraji. Maďarská cirkevná moc okamžite reaguje. Po výhražnom liste, kde mu bola zakázaná akákoľvek podpora slovenského politika Vavra Šrobára, je suspendovaný a zbavený ružomberskej fary. V roku 1906 je zatknutý pre údajné poburovanie proti maďarskej národnosti. Uhorská štátna moc prechádzala do generálnej ofenzívy proti slovenským predstaviteľom. Na celom území prebiehala stovka súdnych procesov proti národne uvedomelým Slovákom. Hlinka bol po demonštračnom procese spolu s ďalšími desiatimi slovenskými národovcami odsúdený na dva roky väzenia. V cirkevnej oblasti však zvíťazí! Po príchode z Ríma, kde objasní situáciu, píše do Ľudových novín: "Naša bitá, žalárovaná, prenasledovaná pravda zvíťazí, zvíťaziť musí! Ako som išiel do Ríma silný a neklátený, navrátil som sa odtiaľ blažený, upevnený, nepremožiteľný." Hlinka zároveň pri návšteve Prahy naväzuje úzke, politické kontakty s predstaviteľmi českého národného hnutia. V roku 1907 dochádza k Černovskej tragédii. Slováci v Černovej na vlastné náklady postavili kostol a žiadali, aby ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. Biskup poveril však iného farára napriek odporu a rozhorčeniu obyvateľov. Veliteľ žandárov chcel ľudí spred kostola rozohnať, keď neustúpili vydal rozkaz strielať priamo do davu. Výsledkom bolo 15 mŕtvych, 90 ranených Slovákov, ďalších 40 Černovčanov bolo odsúdených. Černová ukázala pravú tvár žalára národov Rakúsko-Uhorskej monarchie Európe. Andrej Hlinka povedal: "Mňa vy nezmeníte, mňa vy nepotrestáte! Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem. A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!"

Prvá svetová vojna bola krvavým prerodom Európy, veľké ríše, ktoré vyzerali nedotknuteľne, padli - to bola šanca pre Slovákov. Slovenské úsilie vyvrcholilo Martinskou deklaráciou, ktorou sa 30. 10. 1918 na zhromaždení SNS všetci slovenskí predstavitelia prihlásili k vzniku novej Česko-slovenskej republiky. Slováci sa ako národ zachránili, no bolo tragédiou, že českí predstavitelia si neuvedomili národnú realitu. Začala sa éra budovania spoločného štátu, ale aj ničím neodôvodneného čechoslovakizmu a pražského centralizmu. Hlinka sa to pokúsil ozrejmiť na Parížskej mierovej konferencii no na zásah Beneša bol z Paríža čoskoro prinútený sa vrátiť do vlasti. Na pobúrenie celej slovenskej verejnosti bol dokonca zatknutý (1919). Napriek tomu, že mal slušné ubytovanie, reštauračnú stravu, mohol chodiť na prechádzky pod dozorom, bol to závažný klin do formujúcich sa česko-slovenských vzťahov. Po malom volebnom výsledku v roku 1919 doviedol vďaka tvrdej práci Hlinka SĽS v roku 1925 k víťazstvu. Praha musela rátať s najsilnejšou stranou na Slovensku a chcela, aby HSĽS vstúpila do vlády. HSĽS si kládla za podmienku vnútornú reformu verejnej správy. Keďže vláda nesplnila svoje sľuby, Hlinkova strana sa zúčastnila vlády iba raz. Mimoriadne významným aktom bolo zjednotenie HSĽS a SNS 16. 10. 1932 vo Zvolene, kde sa Andrej Hlinka a Martin Rázus zaviazali v Štúrovom duchu bojovať za autonómiu Slovenska. V roku 1933 ukázali Slováci a Hlinka počas Pribinových osláv svoju silu, keď si ľudia na podujatí vynútili jeho prejav, napriek nepozvaniu Andreja Hlinku na oficiálne oslavy česko-slovenskými vládnymi predstaviteľmi. Andrej Hlinka považoval Česko-slovensko aj za štát Slovákov, bol však vždy dôsledne za to, aby v ňom mali rovnoprávne postavenie zabezpečené národnou samosprávou a autonómiou. Eduard Beneš však svoj sľub o autonómii nesplnil (1935). To sa však nad Európou sťahovali mraky druhej svetovej vojny. Dňa 5. júna 1938 sa v Bratislave konala stodvadsaťtisícová demonštrácia Slovákov za autonómne usporiadanie Slovenska. Tu Hlinka s odlomeným zdravím no nezdolným duchom posledný raz rečnil pred svojím milovaným národom. Po tejto manifestácii sa mu zhoršil zdravotný stav a na svojej fare v Ružomberku dňa 16. augusta 1938 otec slovenského národného hnutia, obhajca národných a kresťanských záujmov zomrel. Karol Sidor, jeho najvernejší spolupracovník a najdôslednejší politický pokračovateľ vtedy na zhromaždení povedal: „Modlite sa, náš vodca a otec Andrej Hlinka už nie je medzi živými." Andrej Hlinka sa svojho celoživotného diela slovenskej autonómie, ktorá bola vyhlásená iba niekoľko mesiacov po jeho smrti, už nedožil. No jeho odkaz slovenskému národu je však aj dnes aktuálny:

"Život zvíťazí nad smrťou, láska zdolá nenávisť, slovenský národ zvíťazí nad úkladmi nepriateľov. Pred nami katakomby a milióny mučeníkov, zástupy vyznávačov. My sa práce a boja nebojíme, lebo sme presvedčení, že naša slovenská pravda bude raz oslávená."

 

 

 

 

 

 

 

KAROL SIDOR O ADREJOVI HLINKOVI

 

 

 

„Stál ani keby nebol človekom, ale pojmom. Ani keby nebol z hliny zeme vzatý, ale utkaný z najušľachtilejších citov a myšlienok slovenského človeka. Tak, že každý Slovák v Hlinkovi seba poznával a v každom Slovákovi bolo niečo z Hlinku : pozlátené heroickosťou, dobrotou, vernosťou, smelosťou a šľachetnosťou hlinkovho srdca. Takto žil Andrej Hlinka a takto bude, kým len Slovák žiť bude!“

 

Karol Sidor – kniha „Andrej Hlinka“

 

ODKAZ Andreja Hlinku :

 

 

„Hrdí sme na našu mládež. Tisnem jej ruky a vyzývam ju, aby len pokračovala vo vydobýjaní práv slovenčiny na celej čiare. Bez mládeže my nikdy nevydobijeme svoje práva. Víťazstvo nejde bez boja a v boji sa údery dostávajú a dávajú. Vy najmladší mučeníci, buďte pozdravení! Bojujte len ďalej a kuvičím hlasom sa zaviesť nedajte! Vás dar nezvedie a hrozby sa nebojte! Vy ste naša nádej, vo vás žijeme, vo vás dúfame. Takejto nezlomnej mládeži vďačne a sebavedome oddám dedičstvo otcov. Sláva ti nezapredaná, nezlomná slovenská mládež!“

 

 

(„Slovák“, 26. X. 1924.)

 

“Odkazujem Vám toto vo chvíľach, keď i ja sám borím sa s bolesťami a čakám Božieho posla. Čakám ho pokojne, lebo verím, že na čele môjho národa dobrý boj som bojoval. Ak mne všemohúci Boh nedožičí dožiť sa víťazstva, dobojujte tento boj vy, americkí bratia, spolu s vašimi a mojimi bratmi podtatranskými. Boh žehnaj váš boj.”

 

 

                                                                                    ( Z posolstva americkým Slovákom „Slovák“, 28. VIII. 1938.)

 

„MŇA VY NEZMENÍTE, mňa vy nepotrestáte! Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného svojho dychu budem bojovať za svätá práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!“

 (Andrej Hlinka pred súdom koncom novembra a začiatkom decembra 1906, obvinený z poburovania proti uhorskej vrchnosti.)

 

 

„Zvolajme si ľudové zhromaždenia, zíďme sa čím viacerí a hovorme, len pre Boha živého nemlčme, lebo to zapácha hrobom!“

 

 “Naša je minulosť, vaša je budúcnosť. My sme zbierali kamene, piesok, vy teraz stavajte a na pevne vystavenú svätyňu položte kríž!”

 

 

„Nuž, pánom komunistom odkazujem, že Andrej Hlinka nikdy nebol odsúdený na pohodlie. Nepoznal som pohodlie ani v Ružomberku, ani v Segedíne a ani na Mírove. Mne vždycky bolo jedno, či umriem bosý, alebo s topánkami na nohách. To na úprimnosti a výsledku môjho boja nič nemení. I pri najväčšom terore ostal som tým, čím som bol: verným obrancom slovenského ľudu, oddaným synom slovenského národa a cirkvi katolíckej.“

( “Slovák”, 26.IV.1936)

 

 

Len ostaňte naplnení sebadôverou i naďalej, do  konečnej chvíle, kým si nedobyjeme samosvojho Slovenska. Boh nás požehnaj!

 

 “My sme tu doma. Slovensko je naše. Na Slovensku my chceme byť pánmi. Slovenský národ prešiel tiež svojou Kalváriou. Dnes je opäť svojprávnym a chce byť pánom svojho osudu.”

                                                                                                 (Pred Pribinovými oslavami „Slovák“, Veľká noc 1933) 

 

 

 “Budeme pracovať vo dne i v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.”

                                                                                                                            („Slovák“, 28. IV. 1920.)

 “Národnostná otázka je otázkou celosvetovou. Ona je pohybom, ktorý korení v sociálnych, prirodzených a psychologických príčinách. Túto otázku chcieť rozlúštiť žalármi a väzeniami je najväčším nezmyslom. Ako nebolo možno ohňom a krvou vyhasiť kresťanstvo, tak nebude možno rozlúštiť týmito prostriedkami národnostnú otázku.”

(Hlinka pred súdom v Bratislave, 4. V. 1908.)

 

 

 

 

„Či budem žiť, či budem v hrobe hniť, teba národe môj milovať nikdy neprestanem!“

 

"Život zvíťazi nad smrťou, láska zdolá nenávisť, slovenský národ zvíťazí nad úkladmi nepriateľov. Pred nami katakomby a milióny mučeníkov, zástupy vyznávačov. My sa práce nebojíme, lebo sme presvedčení, že naša slovenská pravda bude raz oslávená!"

 (Mládeži „Slovák“, 3.II. 1920.)(“Ľudové noviny“, 16. VII. 1809.)

(Dňa 5.jún 1938 na balkóne Národného divadla. Na námestí sa vtedy zišlo vyše 120 000 Slovákov, aby si vypočuli posledný prejav otca slovenského národa - Andreja Hlinku.)